Môj život bol v troskách. Rozpadol sa ako domček z kariet. Mojich 21 rokov odrazu stratilo akýkoľvek zmysel. Hovorí sa, že vždy je tu nádej. Tí, čo to tvrdia, neprešli tým, čo ja. Nevidela som žiadny svetlý bod, nič, len tmu... Všetky moje túžby a sny sa rozplynuli spolu s mojím šťastím. Vyplakala som si potoky sĺz a už tam neostali žiadne, čo by ich mohli nasledovať. Len som bezmocne vzlykala. Bola som v tom najtmavšom kúte, kam ani len samotný Boh nevidel, hoci ten už na mňa zjavne zabudol.
Ale koho budem klamať... Za to všetko si môžem sama. Od momentu ako som vzala Jakeovu ruku a spolu sme utekali pred mojím otcom, som si len na seba plietla bič. Ešte pred tromi rokmi som bola šťastná a bezstarostná. Strachovala som sa jedine o to, ktorá výška ma prijme. Tie časy mi teraz pripadali také vzdialené...
Ja, Bella Swanová som žila s mojím otcom Charliem v malom upršanom mestečku menom Forks, štát Washington. Moji rodičia bolo rozvedení, ale vychádzali spolu dobre. Renee,moja mama žila vo Phoenixe s jej novým manželom Philom. Pôvodne som bývala s nimi, ale časom, sko dospievala som si všimla, že Renee prežíva druhú mladosť a hoci to nechcela priznať, ja som v jej tom bránila. Okrem toho, Charlie mi chýbal. A tak som sa v 17 vrátila na Olympijsky polostrov napriek maminým námietkam.
V škole som nikdy stopercentne nezapadla, ale nevadilo mi to. Asi najbližšia osoba mi bola Angela. Tiché dievča zo Španielčiny. Sedávali sme spolu na obode, ale nedalo s apovedať, že by sme boli priateľky. Veľmi sme sa nerozprávali, väčšinu času sme strávili po tichu, ale obom nám to vyhovovalo.
Potom tu bol ešte Mike Newton – chalan, ktorý proste nechápal zmysel slova “nie”. Od prvého dňa ma pozýval na rande, odprevádzal do tried a snažil sa voziť domov. On bol dôvod, prečo som bola nenívidená. Štetka školy Lauren Malloryová a jej prívesok Jessica Stanleyová mi strpčovali každý boží deň, ale naučila som sa s tým žiť. Nešlo o nič hrozné, len nevraživé pohľady a ohováranie. Jessica mala totiž odjakživa zálusk na Mikea a on o ňu ani len nezakopol. Lauren som nebola sympatická a tak aspoň mala zástierku, prečo na mňa mohla zazerať.
A nakoniec Jacob. Priateľ z detstva a tamojší “bad boy”. Bol synom Charlieho najlepšieho kamaráta. Keď som sa vrátila do Fork, prišiel za mnou spolu s jeho bandou motorkárov z La Push. Nemôžete mi to zazlievať, bola som naivná sedemnástka, ktorú proste tenjeho rebelský look dostal. Asi som nespomínala, že Charlie bol šerif polície, teda vedel o Jakeových mylých výtržnostiach, ale mal ho rád...
Situácia sa zmenila o dva roky, keď sme boli obaja plnoletí (Jake bol odo mňa o rok mladší.). Nejaký jeho pochybný kamarát mu vybavil ešte pochybnejší job v New Yorku. Chcel, aby som šla s ním. Opantaná prvou láskou som bola kvôli tomu chlapcovi ochotná zahodiť ambície na vysokú. Okamžite som bežala za otcom a pochválila som sa s našim plánom, ako si najprv zarobíme a potom nebudeme mať problém so školným. Charlie samozrejme vybuchol a nakričal na mňa. Všetko zatrhol a zamkol mav izbe. Zavolala som Jakeovi, ktorýna mňa nakričal ešte viac. Nakoniec sme sa dohodli, že ešte v tú noc utečieme. A tak sa aj stalo. Vyliezla som okon a zošplhala po strome. Ako inak, janemohlo som spadla a zobidola Charlieho. Doteraz si pamätám jeho tvár, keď som sa naň ho posledný krát obzrela, kým ma Jake ťahal za ruku k jeho autu. Toľko sklamania... Zakričala som ešte cez plece, že zavolám a potom som už bola preč.
Prvý rok vo “Veľkom Jablku” bol ešte dobrý. Jacob začal pracovať u istého Jamesa a ja som predávala v Starbucks. Zakrývala som si oči pri jeho výbuchoch hnevu, dávala som to za vinu stresu zo zmeny. Prvý rok za mnou ešte chodil aj Charlie a snažil sama presvedčiť, aby som sa vrátila. Márne a tak to vzdal.
Druhý bol už o inom. Jakeovi odrazu začal chýbať sex. Ale jasom proste ešte nebola pripravená. Tie jeho scény boli na dennom poriadku a domov chodil neskoro, často opitý.
Tretí rok bol neznesiteľný. Uvedomila som si, že Jacob Black nebol nikdy taký dokonalý – práve naopak. Avšak zlom prišiel, keď mi zavolal Phil a povedal, že moji rodičia sú mŕtvi. Sama neviem, ako som to prijala, pretože si to vôbec nepamätám. Neskôr som sa dozvedela, že sa to stalo, keď bola Rennee na návšeteve a Charlie ju viezol na letisko. Zrazil ich kamión. Ďalší šok prišiel, keď ma Jake odmietol pustiť na ich pohreb. Mali sme obrovskú hádku. Vten večer ma prvý krát udrel. Zamkol ma doma a preto som prišla o prácu, za čo som na druhý deň dostala ďalšiu bitku.
Jake už skoro nebýval doma a mne to tak vyhovovalo. Keď bol, znamenaloto pre mňa len ďalšiu bolesť, modriny, urážky a nútenie do sexu. Čudujete sa, prečo som neodiišla? Nemala som kam... žiadne peniaze, žiadna rodina, žiadny známi okrem Jacoba....
Uplynuli dva mesiace. Jedného dňa som sa vrátila domov z neúspešného hľadania práve a keď som vošla do bytu, naskytla sa mi scénka ako vystrihnutá z porna. Jake si to rozdával na pohovke s jeho starou priateľkou z La Push Leah Clarwaterovou. Dobrých 10 minút si vôbec nevšimli, že som tam. Až keď bol koniec, Jacob ma zaregistroval. Rozosmial sa a povedal, že Leah krišla do NY pred pol rokom a tiež pracuje u Jamesa a že rovnako dlho ju, cutujem, “je*al za mojím chrbtom”. Potom po mne hodil zo 10 vecí a vyhodil ma.
To sa stalo pred dvoma dňami. Odvtedy slepo brázdim ulive NewYorku a snažím sa presvedčiť samú seba, nech sa zabijem. Za tých 48 hodín som už stále na streche mrakodrapu, na zábradlí mosta, držala si črep pri zápästí... Lenže proste som to nedokázala. Bola som Slabá. Slabá naivná sprostá krava! Zničila som život nielen sebe, ale aj svojim rodičom.
Zabočila som do tmavej uličky medzi dvoma buisness centrami. Prešla zopár krokov kým som si nenašla odľahlý tmavý kút a tam som sa schúlila do klbka a opäť rozvzlykala.
Vtom som začula výstrel. Vyskočila som a zhíkla. Spozna rohu na mňa mieril prištoľou ten najkrajší muž akého som kedy videla.
EPOV (Edward's point of view - Edwardov uhol pohľadu)
Mal som vystreliť. Mal som strieľať. Ale nemohol som. Niečo mi v tom bránilo. Možno tá bledá tvár, možno tie červené opuchtnuté oči alebo ten vystrašený výraz, či tá nevinnosť vpísaná do tých jej krásnych čokoládových studničiek, v ktorých som sa bezmocne strácal.
‘Edward, strieľaj! Čo ak začne utekať?! Je deň, stačí, aby prešla 100 metrov a je an ulici medzi stovkami ľudí! Chytia ťa! Strieľaj!’ hovoril som si,ale nedokázal som to. Prst na kohútiku som mal úplne zamrazený.
Odrazu sa jej krásne plné pery pohli: „ Zabi ma.“ zašepkala. Myslel som si, že som prepočul, až kým to nezopakovala, tento krát hlasnejšie:
„ Zabi ma!“ jej hlas taký krehký a zároveň taký krásny ako ona sama.
„ Čože?“ spýtal som sa.
„ Zabi ma!“ zakričala. Bál som sa, či nás niekto nezačuje, ale hrubé vysoké betónové steny bez okien nás skvele izolovali od okolitého sveta. Ak sa aj jej výkrik dostal na ulicu, zanikol vo vrave davu.
„ Prečo by som mal?“
„ Práve som videla, ako si zabil človeka! Udám ťa, ak ma nezabiješ! Strieľaj!“ Spomenul som si na telo Johna McQueena v kaluži krvi pri mojich nohách. Za toto tučné, nenažrané, lakomé prasa som dostal 1 milión dolárov. Niekomu zjavne vadili tie jeho bankové podvody a kšefty v obchode s bielym mäsom. Nevedel som komu, klientov som sa na meno nepýtal. Zaujímala ma len obeť a čiastka za jej smrť.
„ Na čo ešte čakáš?! Zabi ma!“ vytrhol ma z myšlienok hlas anjela s hnedými vlasmi stojaceho predo mnou. ‘ Whoa! Anjel?! To mám odkiaľ?‘
„ Keby si ma naozaj chcela udať, už by si bežala a ver mi, ja by som už strieľal.“ sklopil som zbraň.
„ Čo to robíš?! Zastreľ ma!“ vybehla ku mne. Ako vystúpila z tieňa, všimol som si modriny na jej tvári a rukách.
„ Radím ti, choď domov.“
„ Nie! Pôjdem na políciu!“
„ Obaja veľmi dobre vieme, že na to nemáš.“ naklonil som sa k nej a vzápätí to oľutoval, lebo už som nebol schopný odvrátiť sa.
„ Zabi ma, prosím.“ zašepkala a ja som videl, ako sa jej oči zaliali slzami. Otočil som sa.
„ Choď domov a zabudni, čo si videla. Nikto sa o tom nedozvie a ak pôjdeš na políciu, telo bude preč, kým sem prídu, takže nebude žiadny dôkaz o tom, že si si to len nevymyslela.“
„ Prosím...“
„ Prosím čo?! Zabi ma? Uhádol som?! Choď domov!“
„ To slovo už nepoznám...“ otočila sa a pomaly začala kráčať preč.
V hlave som si prehral, čo sa práve stalo. Táto krásna žena tak zúfalo túžila po smrti, že o ňu dokonca prosila. Vôbec ju nevyviedlo z miery, že sa práve stala svedkom brutálnej vraždy. Ona chcela umrieť...
Prv, než som sa za ňou vybral, napísal som klientovi, že môže poslať pre telo a cestou som rozobral zbraň a hádzal som ju po kúskoch do košov.
Bolo ľahké dobehnúť ju. Pomaličky, malými krokmi sa šmochtala po chodníku. Ani si len nevšimla, že idem za ňou ani nie o 10 metrov. Vyšli sme na hlavnú ulicu. Ešte chvíľu sa nešikovne preplietala pomedzi húf ľudí, keď tu zrazu zastala. Nasledoval som jej pohľad. Pozerala sa na druhú stranu cesty. Po líci jej spadla jedna jediná slza. Potom spravila krok vpred a mne bolo jasné, čo ide urobiť. Odstrčil som ľudí, aby som sa k nej dostal. Zachytil som ju práve včas, než vbehla do dráhy veľkého nábytkárskeho nákladiaku.
„ Čo ti už načisto preskočilo?!“ zavrčal som jej do ucha, ako som ju pevne držal. Obrátila sa mi tvárou a začala:
„ Čo si to urobil?! Prečo sa vôbec staráš?! Nič o mne nevieš! Nič! Nemáš právo ma súdiť! Nechcel si ma zabiť sám, tak čo ťa to trápi, čo robím?!“ bola hysterická. Slzy sa jej liali prúdmi z očí.
„ Pusti ma!“ snažila s a vymaniť.
„ Nie!“
„ Prečo nie?!“
„ Nenechám ťa zomrieť!“
„ Prečo?! Pusti ma! Ty to nechápeš! Ja už nemám inú možnosť! Všetko je preč! Všetko sa rozpadlo... Všetko, všetko, všetko...“ rozvzlykala sa.
Sám seba som prekvapil, keď som ju začal hladiť po chrbte.
„ Šššš... “ tíšil som ju.
„ Všetko... preč... zničila som to...“ mrmlala.
Chvíľu sme tam len tak stáli a prisahám, nikdy som nič podobné nezažil. Tá potreba chrániť túto zlomenú vílu bola taká silná! Zaboril som si nos do jej vlasov a nadýchol sa. Voňala po jahodách a fréziách. Tak sladko...
Vtom som si uvedomil zvedavé pohľady okoloidúcich. Zobral som teda môjho anjela na ruky a zamieril si to k autu. Bola ľahká ako pierko. Stále som sa na ňu musel pozerať, či tam stále bola. Stále plačúca, stále krásna...
Keď sme prišli k autu, opatrne som otvoril dvere a chcel som ju posadiť na zadné sedadlo. No nepustila sama a tak aj rád som si tam sadol s ňou a snažil sa ju upokojiť. Po hodine plač ustal a začala pravidelne dýchať. Zaspala. Ešte aj kým snívala, stále nemohol uveriť, že je skutočná. Sem-tam sa mykla, niekedy z jej úst unikol krátky vzlyk. Vtedy ma bodlo pri srdci. Ako mohla táto bohyňa tak trpieť?
Akokoľvek veľmi som ju nechcel pustiť, vedel som, že tam nemôžeme ostať. A tak som sa donútil vyjsť von, prejsť k predným dverám, nasadnúť a ísť “domov“. Momentálne som býval v Hiltone, no dokázal som sa šikovne prešmyknúť zadným vchodom a tak ma nik nevidel s dobitou dievčinou v náručí. Tiež som sa vyhol kamerám vo výťahu, pretože som vyšlapal na 10. poschodie. Tam som zamieril do izby číslo 486 a ďakoval Bohu za prázdne chodby. Nemohol som si dovoliť pútať pozornosť.
Anjela v mojom náručí som vyzliekol do spodného prádla a vložil do postele. Mokrým uterákom jej trochu umyl zašpinenú tvár, lebo som sa neodvážil obnažiť ju úplne a umyť ju celú. Cítil som, ako mi v tele vrie žlč pri pohľade na všetky tie rany, ktoré pokrývali jej nádherné telo. Ktokoľvek to spravil, zaplatí; zaprisahal som sa.
Ešte som ju nežne pobozkal na čelo a potom som si sadol do kresla vedľa postele a sledoval jej žiaľ nekľudný spánok, až kým som sa sám nezačal o nej snívať.